eas.y poetry

Už dlhú dobu uvažujem nad úžasnosťou Bratislavy a nad neutíchajúcou nenažranosťou západných investorov ... Center sem, city tam... Už pomaly niet miesta, kde by nevytŕčal nejaký ten sklobetónikový shoping park alebo aspoň narýchlo zmontovaný článok obchodného reťazca.

Na každom kroku na mňa číha bezkonkurenčná ponuka a ja jej po neviemkoľkýkrát úspešne, za to ale s pocitom zaváhania unikám do útrob tohto nenásytného mesta, v lepšom prípade bez sprievodu ťažko definovateĺného anketára , so zjavne neslovenským prízvukom ...

Nastupujem, teda skôr snažím sa vtlačiť do električky medzi ostatných potulovačov a supermarkeristov ...skôr než sa pohneme, vychutnám si ešte príjemný tlak zatvárajúcich sa dverí na mojom chrbte... ide sa ... Nemôžem si pomôcť, ale vždy sa mi vybaví klasická scénka húfu klaunov vyliezajúcich z malinkej fiatky... teda až kým ma nejaká šikovná dôchodkyňa v snahe udržať balans nechytí za zadok ...( ako keby mala v tej tlačenici nejakú šancu spadnúť ... ),a ešte keď vtom to nejaký chlap s dlhými mastnými vlasmi oháknutý v dotrhaných rifliach a v deravom svetri nevydrží a zareve na celú električku: „ na kerú piču sa sem do Bratislavy šecia sedláci jebete!“ lenže to už sa moje myšlienky rozplynú a do myšlienkového motorčeka sa mi dostávajú zhruba trinásť, až štrnásťročné chichúňajúce sa pubertiačky na rozhraní emo/punk/hip-hop, ktoré na mňa hádžu pohľady typu „no tak tebe by som isto nedala“... za nevkusného prežúvania žuvačky si úplne excelentne prehodí vlasy z jednej strany na druhú (jaká si ty čaja!) a trúsi ďaľšie drby svojej podobne orientovanej kamoške sediacej na kolenách svojmu päťnásťročnému priateľovi, úspešne odvracajúceho hrozbu erekcie, ktorého vizuálne schopnosti sú zjavne obmedzené sklonom šiltu povedzme „desne značkovej“ baseballovej čapice rovnako ako aj motorické schopnosti obmedzené žalostne nízkym umiestnením pudla nohavíc. Moju pozornosť na chvíľu zaujme nálepka „ já nic, já muzikant . je také ješterčí taktika .“ www.andelesvetla.cz . Skúsim si pre istotu temeno hlavy, či nie som očipovaný a po zistení, že je všetko OK v duchu poďakujem Aštarovi Šeranovi a celej Ptáhovej vesmírnej flotile a veziem sa v rytme nekultúry hromadnej dopravy ďalej. Vonku je príjemne samovražedne, silný vietor s dokožesazarezávajúcim dažďom škrabká obsedantnokompulzívne depresie ľudí vysedávajúcich pred svojim televíznym prijímačom, vykrikujúcim správne znenia jednotlivých slov súťaže páli vám to? a k tomu osviežujúca teplota okolo štyroch stupňov, v závislosti od kalibrácie ukazovateľov na jednotlivých námestiach. V poslednej chvíli mením svoj cieľ a vystupujem pri tržnici na Trnavskom mýte. Hovorím si: bude prča. Snáď.

Zmocnila sa ma opäť raz túžba spoznať niečo nové... chuť na nejaký dekadentný zážitok, na niečo čo ma inšpiruje... k hocičomu (k „tomuto“) Nasledujúce kroky smerujú k hlavnému vchodu tržnice. Ponížene so sklopeným zrakom obchádzam približne stotridsaťkilového Slováka, príslušníka rómskeho etnika v koženkovej bunde a zaručene adidasových teplákoch podčiarknutých lakovkami, typu baťa latex edišn. Skrátka dostajlovaný nahovado.

Už pred vchodom sa mi snaží podnikavá žena v pokročilom veku a štádiu sociálnej patie vnútiť nota bene za približne jeden a pol násobok obvyklej trhovej ceny ... (ak neberiem do úvahy pravidlá jeho diskrétneho predaja) Už už som mal pocit, že mi to vyčísli aj v eurách... nevadí , pokrčím pleciami , v snahe naznačiť jej môj nezáujem, ktorý je jej pomerne známy

a ocitám sa na najväčšom blšáku široko ďaleko. Presne podľa mojich očakávaní. Typický zápach lacného textilu, ľudí, vína, parfumu, kyslej kapusty, rýchleho občerstvenia, pomalého kaderníctva, neškodného hazardu a ktoviečoho všetkého možného aj nemožného ešte. Pripomína mi to stroskotanú Noemovu archu ,na ktorej sa plavili vyštvaní galejníci daného obdobia... V porovnaní so všetkými palácmi a šoping sentrami je to vyslovene paleolitická žumpa, kam sa aj muchy zbiehajú až navečer. Konečne som pochopil kam sa stratili všetky tie stratené existencie na spôsob škrupinkárov, vekslákov, toaletárok, skrachovancov, šmelinárok, pometencov, špekulatérov, ich trtkačiek a ich zaopatrených a nezaopatrených detí.

Sem.

Všetci pod jednou strechou. Česť výnimkám, práčovniam peňazí a výpalníkom!

Vydávam sa na okružnú jazdu po babylone nízkorozpočtových možností a začínam pozorovať kúpychtivé osadenstvo. Dôchodkyne, slobodné mamičky, slobodné hlupane, vydaté hlupane zostárnutí machri, tichí alkoholici, vracajúci sa z práce, ľudia na hrane hmotnej núdze, študenti, asociáli a ešte ja, z každého trochu. (pomerne zapadám.) ... do zapadákova sa zvykne zapadať.

Ešte len vkročím do nejakého toho obchodíku, zhúkne na mňa vekovo zachovalá predavačka v dobrom slova zmysle naučenú frázu „Pomóžem Vám“ s nepríjemným tónom hlasu, človeka na ktorého sa zvalila všetka ťarcha osudu , na čo jej ja s úsmevom na perách a o to milšie odpovedám, „ďakujem veľmi pekne, zatiaľ sa tu ešte poobzerám“, ako keby som to tu potom nebodaj mal na pláne spasiť, alebo aspoň vykúpiť polovicu toho šmejdového predraženého gýčového arzenálu. Pootočiac hlavu precedím ešte také malé polozdvorilostné „dovi“ a rútim sa o putiku ďalej. Kukám akože tovar. Predavači kukajú akože, či nekradnem. Nevraživo ako supy .Tak to tu chodí. Homo homini... Obzerám sa okolo seba a zostávam v zaskočenom úžase nad vnútornou štruktúrou. Zvláštnym spôsobom som nadšený, už celé roky som nevidel tak úžasne zasranú mechanickú váhu s protizávažiami akú majú tu v predajni rýb, (mrazených aj usmrtených na počkanie) a rybárských potrieb...

O kúsok ďalej si strašne nenápadne vymieňajú dvaja potmavší spoluobčania zamastené bankovky a niečo v obálke ... vášnivo diskutujúc : šak vjéš... chlácholí ho prvý . šak vjém chápavo prikyvuje druhý ... šak teda dobre, vravím si a idem radšej rezkejším krokom kade ľahšie...

O zábradlie na hornom poschodí sa opiera podozrivo vyzerajúci muž, akoby vystrihnutý z nástenky policajnej stanice v nejakom tuctovom amerikánskom (imperialistickom) filme.

Predo mnou ide na tunajšie pomery vskutku atraktívna ženská, šmátrajúc v kabelke radšej asi ani nechcem vedieť čo. Plynule spomalím, tvárim sa, že hľadám zvoniaci mobil a pozorujem , čo bude ... Prešla okolo chlapíka, podľa mojej dedukcie potenciálne stíhaného na slobode, na čo sa on prebral zo svojej letargie a na okamih som videl jeho vystupujúce narkomanské kosti... prečesal si rukou háro a vyšprngol za ňou ako besný pes. No pekne ... že by ju chcel okradnúť? Pretiahnúť? Sám som zvedavý ... Podišiel som pomaly za ním, nakoľko si toho vôbec nevšimol , tak som kráčal za ním v nie celkom tesnom závese, ani nie moc blízko, ale zasa ani nie moc ďaleko, na to aby som nebol priamym svedkom toho, čo sa stane. Stalo sa. Zrazu sa zastavil. Pozrel vľavo. Vpravo. A schuti si usral ako sa to na socku takého formátu patrí... Amen.