eas.y poetry

Ešte pred dvoma týždňami bolo všetko ako má byť. Dnes už nemám chuť ani na pivo.Viem,že to znie ako keby som bol skrachovaný alkoholik, ale ak niečo zduše neznášam,tak sú to tie presacharidované multiemulgátorové sračky typu coca-čosi,atď,ktoré sú vysvietené na rohu každej prdele,samozrejme dodávané spolu s nádherným ksichtom nejakej dolárofilnej vykričanej jebačky zo spojených štátov komerčných,ktorá by si neváhala za patričnú finančnú protihodnotu,narvať fľašu hnedej kofeínovej nealkogebuziny hlboko do análu,kam koniec-koncov (teda aspoň u mňa) táto zubokazová srágora patrí. Pôvodne som začal písať tento zgrc bielym písmom na čiernom pozadí,ale nakoľko som sa na to podujal v úplnej tme,už po chvíli ,mi došlo,že to nebol zrovna najlepší nápad. Písať „vážne veci“ v afekte so sadrou na preferovanej ruke,premočený od novembrového dažďa a znechutený situáciami,v ktorých sa nachádzam,som nepovažoval za vhodné príjsť ešte aj o zmysel zrakového vnímania.Teda keď už som prišiel o možnosť písania na jeden mesiac prostredníctvom pera,možnosť zhovárania sa s rodičmi pohromade,onedlho prídem po formálnej stránke aj o jedného starého kamaráta a ešte niečo,ale to je viac-menej pre vás nepodstatné a bolo by to v konečnom dôsledku nadlho. Ale späť k veci, Ako krásne sa dá zmoknúť, keď to človek potrebuje. Nie je to niečo, k čomu sa stačí len odhodlať. Musí to prísť samo ...ako dážď, ktorému výjdeme v ústrety ! Ako hmla, ktorá zakryje všetko nepodstatné a nechá iba priestor pre nás, naše kroky a naše myšlienky. Prišla mi na um myšlienka ,že "v daždi je každý prípad pre vraha" dnes som s trpkosťou pocítil , že by som chcel byť "každý" Ale bol som len niekto. Niekto neurčitý s premočenými nohami. Stretol som sa v sebe. -Dobrý deň, Niekto Niektorý, teší ma! A vy? -Ó, ja som Nikto Ničí -Prepáčte, že som Vás hneď nespoznal! -To je v poriadku, ani ja som Vás nespoznal. -Tešilo ma, že som Vás spoznal,teší ma,že môžem na Vás zabudnúť! Tak som teda iba pokojne odtekal na dlážku a klepal zubami. Nemal som chuť ani na pivo. Keby som sedel, tak by som vstal a odišiel. Takto som iba odišiel. Nemal som chuť ani tresnúť dverami. Cestu mi skrížilo kino. Prečo nie povedal som si a vošiel dnu. Film bol fajn. Americký. Ciže stál za hovno. Ale inak bol fajn. Len mi trochu vadia tie precukrené happyendy na poslednú chvíľu... Viac by som ocenil, keby Sandra Bullock vyobjímala Keanu Reavesa v kaluži krvi. Morbídne? Nie. Len pôsobivé. Stmievačka. Tak teda naspäť do dažďa... Skvelé... A tá fascinujúca hmla... Doma pršalo ešte viac a ja som zistil, že nemám nikoho, komu by som to mohol v reálnom čase povedať. "...Kdo uléha s popelníkem, často lehne popelem!"