eas.y poetry

časť 1. Hladné deti v Afrike

Problém je v tom, že problém nie je v nedostatku potravy, ale v nepomere jej rozmiestnenia a prerozdelenia. Čo by vôbec nemalo vplyv na podstatu veci, keby existoval nejaký efektívny spôsob distribúcie. A tu sa dostávame na kĺb veci, ktorým sú ako inak peniaze a ešte raz peniaze. Cena potravín je zanedbateľná v porovnaní s cenou transportu na územie povedzme stredoafrického štátu, ktorý nemá potrebné financie, aby mohol importovať potravinové prebytky z povedzme európskych štátov na svoje územie. Samozrejme táto rovnica má aj druhú stranu a tou je nedostatok financií v rozpočte európskych štátov a farmárov, na to aby sa mohli nevyužité potravinové rezervy prepraviť do daného stredoafrického štátu. A tak sa stáva to, že sa u nás vykuruje obilím (v lepšom prípade) a mlieko sa leje do hnoja a tretinu komunálneho odpadu tvoria zvyšky neskonzumovaných potravín. Pomerne smutná realita, keď vám niekto srdcervúco vykreslí (alebo vhodí do schránky leták, kde sú) na kosť vychudnuté deti, s nafúknutými bruchami od sústavného prehĺtania vzduchu, ktoré apaticky ignorujú nálety húfov múch, ktoré im lezú po tvárach, ústach a vôbec...
Keby niekto odo mňa pýtal vrece zemiakov alebo napríklad bandasku vody, určite by som neváhal a prispel, lenže každý chce len peniaze..., prispieť na číslo účtu..., zaslať sms správu v tvare..., A tak sa kľudne môže stať, že z mojich peňazí, z ktorých je financovaný slušný aparát „dobrovoľníkov“ (z niečoho predsa žiť musia), predsedov organizácií, ich zástupcov, ich asistentov (v dnešnej dobe sa dá misijná práca študovať za peniaze daňových poplatníkov) atď. atď., ako aj mediálna kampaň, tlač letákov, brožúr a reklamných materiálov sa v podstate nemusí zachovať nič. V lepšom prípade „môj“ konvoj s potravinami, zhabú lokálni militanti, separatisti a iné pofidérne (ako ja to slovo nemám rád) hnutia a je po pomoci.
Ale čo tam po tom! Veď svoju kresťanskú/moslimskú (prípadne inú) povinnosť som si splnil, svedomie dohrýzlo, môžem si užívať pokojný spánok.
Znie to ako dobrý kšeft... len škoda, že mi to trocha pripomína kupovanie odpustkov.

PS: Je dokázané, že oblasť v okolí Etiópie je „kolískou ľudstva“... Núka si mi taká nutkavá hypotéza, či všetci ambiciózni a schopní jedinci našich predchodcov, ktorí odišli z týchto končín a osídlili celý svet, nenechali vo svojej nehostinnej pravlasti svojich nepriebojných a neschopných druhov, ktorí sa nedokázali adaptovať sa na nové prostredie...

časť 2. Bezdomovci

Za minulého režimu bolo bezdomovectvo a nezamestnanosť nezákonným počínaním, za ktoré sa chodilo sedieť natvrdo...
Dnes je bezdomovectvo biznis... Tu by som citoval slová jedného bratislavského bezdomovca, ktorý na otázku, prečo nepracuje odpovedal: „by som bol sprostý, keď za deň môžem vyžobrať aj dvetisíc korún...“ čo predstavuje v prípade dvadsiatich „pracovných dní“ okolo 1327 eur, podotýkam v čistom! (priemerná mesačná mzda v SR sa pohybuje okolo 800 eur a zarába ju menej ako 15% občanov)
Priznajme si celkom otvorene: Mal pravdu, načo by pracoval za smiešnych deväťtisíc, keď žije v systéme, kde je štedro dotovaný, je mu v sociálnych zariadeniach ponúkaná teplá strava trikrát denne, značkové šatstvo a jedinou podmienkou, pokiaľ chce v takomto zariadení prenocovať je, aby sa dostavil triezvy, ak neberiem do úvahy, že podaktorí (najmä potencionálni a latentní bezdomovci) poberajú aj sociálne dávky.
Dnes je bežné, aby si bezdomovec pod vplyvom alkoholu zavolal namiesto taxíka sanitku, za čo mu v jeho prípade nehrozia nijaké sankcie... Je bežné že nelegálnym predajom časopisu Nota bene si zabezpečí dostatok financií na nadobudnutie cirhózy pečene...
A v prípade, že mu venujete čerstvú bagetu, ako môj kamarát, tak ju hodí po vás s odporučením „pojeb sa, ty kokot lakomý“, tak si z toho nič nerobte, zoberte si z toho ponaučenie, že hybnou silou sveta sú peniaze!

časť 3. Onkologické deti

To, že (nielen) na rohu Obchodnej ulice a Kamenného námestia prebiehajú zbierky na „detskú onkológiu“ je v dnešnej dobe skôr pravidlom ako výnimkou. Keby som mal prispieť každému s pochybne prelepenou škatuľou, ktorej dominuje malý otvor a fotka „malého Martinka/Zuzky/Jožka/Denisky...“ tak by mi po mesiaci nezostalo asi celkom nič. Nehovoriac o tom ako neskutočne otravní a dožraní títo vyberači dokážu byť.
Nepochybujem o tom, že liečba onkologického pacienta je mimoriadne nákladná... Ale taktiež je hradená zo zdravotného poistenia, pričom nemám vedomosť o výške spoluúčasti na financovaní v konkrétnych prípadoch (no nepredpokladám, že viac ako 5% , ak vôbec).
Jedna vec je prispieť a druhá naletieť. Registrované nadácie ako Sloboda zvierat, Liga proti rakovine, a mnohé iné majú svoje symboly, povolenia, doklady a v prípade, že prispejete určitým peňažným obnosom, aktivisti (nie jeden!) vám ochotne darujú predmet, ktorý zvyčajne znázorňuje logo nadácie (nám pomerne známy) a na požiadanie by sa mali legitimovať. Plus „operujú“ v teréne len určený deň v roku. Čo ale v prípade detskej onkológie, kde to zaváňa podvodom a nie všetko je tak úplne „kóšer“ ?
Zaujímavým riešením by bola povinnosť vydávania dokladov prostredníctvom registračnej pokladne. Prispeješ, dostaneš doklad a hotovo!
Aké tam „čachre-machre“ a škandály, ktoré sa vynárajú v poslednej dobe na svetlo sveta a sú iba pomyselnou špičkou ľadovca ľudskej bezcharakternosti a zákernosti...

Ako máme potom niekomu veriť?